- miniszterelnok.hu - https://www.miniszterelnok.hu/prednaska-viktora-orbana-na-pode-xxxi-letnej-univerzity-a-studentskeho-tabora-balvanyos/ -

Prednáška Viktora Orbána na pôde XXXI. Letnej univerzity a študentského tábora Bálványos

Dobrý deň prajem, vážené dámy, vážení páni!

Som rád, že Vás vidím. Zsolt Németh ma tak požiadal o príhovor, s tým upozornením ma sem doviezol dnes doobeda, aby som hovoril presne o polovicu kratšie, než som chcel. „Fele”, čiže polovica je dobré slovo v maďarčine. Raz sa aj pápeža spýtali, koľkí pracujú vo Vatikáne, na čo on povedal, že „polovica”. Nuž, budem sa snažiť sústredene povedať, čo mám na mysli. Nebude to ľahké počúvanie, lebo chcem toho povedať veľa, a zdá sa mi, že bude teplo. Ale veď zdravý baránok znesie svoj kožuch, a naposledy sme sa v konečnom dôsledku stretli v r. 2019, čomu sú teraz už dobré tri roky. Je dobré, že môžeme byť opäť spolu, slobodne, s priateľmi, môžeme si sadnúť von na terasu a môžeme si dať strik. Máme dobrý dôvod dať si Fidesz-strik, čo sú dve tretiny-jedna tretina, a aj z toho vidno že sú veci, ktoré sú večné.

Odkedy sme sa naposledy stretli, svet sa veru preobrátil. V roku 2019 sme mohli byť účastníkmi mimoriadne optimistického tábora plného pozitívnych očakávaní. Avšak desaťročie, ktoré sa teraz pred nami otvorilo, bude dobre viditeľne desaťročím nebezpečenstiev, neistoty a vojen, ako to dobre ukazujú aj tunajšie výjavy. Len tak zdvorilo, ako budapeštianski policajti s feťákmi na mostoch. Takže, vstúpili sme do veku nebezpečenstiev, a nosné stĺpy západnej civilizácie, ktoré sme predtým pokladali za neoblomné, praskajú. Uvediem tu tri oblomenia. Predtým sme si mysleli, že žijeme v ochrannej bubline vedy – nato sme dostali COVID. Mysleli sme si, že v Európe nemôže byť opäť vojna – v susedstve Maďarska je vojna. A mysleli sme si, že studená vojna sa už nikdy nemôže vrátiť, avšak mnohí vedúci predstavitelia sveta pracujú na tom, aby naše životy opäť zorganizovali do sveta blokov.

Nakoľko tieto sú také javy, o ktorých som sa v roku 2019 vôbec nezmienil, učia nás byť skromnými, lebo naša schopnosť predvídania má vážne limity. Nabáda to k tomu všetkých, ktorí hovoria o budúcnosti. V roku 2019 som nehovoril ani o pandémii, ani o európskej vojne, ani o ďalšom dvojtretinovom víťazstve, ani o návrate nemeckej ľavice a ani o tom, že Angličanov porazíme v prvom aj odvetnom zápase, doma na 0-4. Čiže ak skúmaš budúcnosť, najdôležitejšia rada je skromnosť a pokora. Nemôže zobrať chlieb Pána dejín. Prijmite, prosím, takto, čo teraz poviem. Začnem to zďaleka, než prídem sem, do Sikulska.

Milí priatelia!

Čo najviac bije do očí, keď sleduješ svet, je, že v zrkadle dát sa svet javí byť čoraz lepším miestom, kdežto my cítime opak toho. Predpokladaná dĺžka života dosiahla 70 rokov, v Európe 80 rokov. Detská úmrtnosť za tridsať rokov poklesla na tretinu, podvýživa, ktorá v roku 1950 bola ešte 50 percentná, dnes je 15 percentná. Pomer osôb žijúcich v chudobe, ktorý v roku 1950 bol vo svete 70 percent, v roku 2020 bol už iba 15 percent. Pomer gramotných vo svete vzrástol na 90 percent, týždenný počet pracovných hodín, ktorý v roku 1950 bol ešte 52 hodín, dnes je 40 hodín, a voľný čas vzrástol z 30 hodín na 40. Mohol by som dlho pokračovať toto vymenúvanie, ale všeobecná nálada je predsa taká, že svet je čoraz horším miestom. Správy, atmosféra správ sú čoraz pochmúrnejšie, a je tu akési čakanie na koniec sveta, ktorého sila rastie. Otázka znie, či je možné, že milióny ľudí jednoducho nesprávne pochopili, že čo sa s nimi deje? Ja tento jav dokážem rozlúštiť tak, že zima našej nespokojnosti je v princípe západný pocit zo života, ktorý pramení z toho, že sila západnej civilizácie, jej výkon, autorita a schopnosť konať ubúdajú. Na to správny zapadnik, teda rodený zástanca Západu len mávne rukou, že aké to je už nudné, už aj Spengler napísal, že Západ upadá, a ešte tu stále je, dokonca svoje deti, ak môžeme, neposielame na univerzity na Východ, ale na Západ. Nie je tu teda veľký problém. Ale realita je taká, že keď pred sto rokmi hovorili o úpadku Západu, tak hovorili o duchovnom a demografickom ústupe; čo však vidíme dnes, to je hmotný a mocenský ústup Západu. O tomto musím povedať niekoľko slov, aby sme presne chápali situáciu, v ktorej sa nachádzame.

Je dôležité, aby sme pochopili, že aj ostatné civilizácie sa zmodernizovali. Čínska, indická, ruská – nazvime ju ortodoxnou, dokonca aj samotná islamská. Teraz vidíme, že rivalské civilizácie prevzali západnú technológiu, podučili sa aj západnému finančnému systému, ale západné hodnoty neprevzali, dokonca ani vo sne ich nenapadne prevziať ju. Západ napriek tomu chce šíriť svoje hodnoty, z čoho ostatní majú pocit poníženia, čo my chápeme, občas aj my z toho máme taký pocit. Pripomeniem dobrodružstvo nášho pána ministra zahraničných vecí Péterovi Szíjjártóovi, ktoré sa mu prihodilo okolo roku 2014, v časoch predchádzajúcej americkej administratívy, keď americký vládny úradník na návšteve u nás mu ledabolo podstrčil papier, a povedal iba toľko, že v týchto bodoch treba pozmeniť maďarskú ústavu, a potom bude opäť priateľstvo. Takže my rozumieme ten odpor proti šíreniu západných hodnôt, exportu demokracie, vychádzajúci z ostatných častí sveta. Dokonca mám podozrenie, že zvyšok sveta zistil, že práve preto sa musí modernizovať, lebo len tak môže odolať exportu jemu cudzích, západných hodnôt. Najbolestivejšie na tom, ako sa priestor – mocenský a finančný – zužuje je, že my, teda Západ, sme stratili kontrolu nad energetickými nosičmi. V roku 1900 až 90 percent ropy, zemného plynu a kamenného uhlia mali v rukách Spojené štáty a Európa. Na rok 1950 to pokleslo na 75 percent, a dnes je situácia nasledovná: USA a Európa spolu – USA 25 percent, my 10, teda – máme v rukách 35 percent, Rusi 20 a Blízky východ 30. A totožná je situácia aj v prípade surovín. Začiatkom 20. storočia mali v rukách významnú časť surovín potrebných pre moderný priemysel USA, Briti a Nemci, po druhej svetovej vojne vstúpil Sovietsky zväz, a dnes vidíme, že týmito surovinami disponuje Austrália, Brazília a Čína tak, že 50 celkového afrického exportu surovín smeruje do Číny. Ale nevyzerá príliš dobre, čo vidíme, ani vtedy, ak hľadíme do budúcnosti, lebo rozdelenie kovov vzácnych zemín, ktoré sú surovinou priemyslu postaveného na moderných technológiách, v roku 1980 ešte vyzeralo tak, že veľkou časťou z nich disponovali USA a Sovietsky zväz, a dnes Číňania z nich ťažia päťkrát viac, než USA a šesťdesiatkrát toľko, než Rusi. To znamená, že Západ prehrá bitku o materiál. Ak chceme pochopiť postavenie sveta, postavenie západného človeka vo svete, musíme vychádzať z toho, že veľká časť energetických nosičov a zdrojov sveta sa nachádza mimo západnej civilizácie. Toto sú kruté fakty.

Naša situácia, situácia Európy je v rámci toho obzvlášť, dvojnásobne ťažká. Dôvodom toho je, že Spojené štáty majú takú stratégiu, akú majú. 2013 je rok, ktorý si nikto nezapamätal, nikto si nikam nezapísal, pričom to bol rok, keď Američania spustili nové technológie ťažby surovín a energie. Jednoducho povedané, ide o spôsob získavania energie pomocou štiepenia, a okamžite vyhlásili aj novú americkú doktrínu bezpečnostnej politiky. Z tej ja budem citovať, znie takto: „táto nová technológia“ – hovoria – „znamená silnejšiu pozíciu v oblasti medzinárodnej bezpečnosti, pri sledovaní a uskutočňovaní našich cieľov.“ Čiže Američania neskrývali, že energiu budú používať ako zahraničnopolitickú zbraň. To, že z toho zvykli obviňovať iných, nech nás nemýli. A z toho vyplýva, že Američania uplatňujú odvážnejšiu sankčnú politiku, vidíme to v tieni terajšej rusko-ukrajinskej vojny, a začali výrazne nabádať svojich spojencov – teda nás – ku kupovaniu dodávok prichádzajúcich z USA. A funguje to, Američania dokážu presadiť svoju vôľu, lebo oni nie sú závislí na energii iných. Dokážu vyvinúť nepriateľský nátlak, lebo finančné siete potrebné k sankčnej politike – jednoduchšie povedané systém SWIFT – ovládajú oni, a dokážu vyvinúť aj priateľský nátlak, čiže dokážu naviesť svojich spojencov, aby od nich nakupovali. Spočiatku sa táto politika prejavovala slabším spôsobom. Keď prezident Trump prvýkrát navštívil Poľsko, tak hovoril ešte iba o tom, že „free gas.” Teda že sa má nakupovať slobodný plyn. Sankčná politika až teraz, v roku 2022 doplnila túto americkú stratégiu. Takto sme na tom teraz, a neprekvapilo by ma, keby čoskoro zaradili do tohto aj uránium a jadrovú energiu. Európania odpovedali na to, my, Európania sme na to odpovedali: nechceli sme zobrať na seba závislosť od Američanov. Nie je to síce pekné, ale hovorievajú to medzi sebou európski politici, že chytili sme Yankeeho, ale nepustí. Nie veľmi chceli udržať tento stav, preto pokiaľ sa len dalo, snažili sa zachrániť nemecko-ruskú energetickú os, teda aby sme mohli energiu dovážať do Európy aj z Ruska. Toto práve teraz rozbíja na kúsky medzinárodná politika. Potom sme dali ďalšiu odpoveď pod vedením Nemcov: prejdime na obnoviteľné zdroje energie, ale to zatiaľ nefunguje, lebo technika je drahá, a z toho vyplýva, že je drahá aj z nich pochádzajúca energia. Navyše prechod na túto novú, modernú technológiu nejde sám od seba, len na nátlak zhora. A tento nátlak zhora vyvíja komisia Bruselu na členské štáty aj vtedy, keď to inak vážne porušuje záujmy členských štátov.

Otvorím zátvorku, aby som mohol povedať slovíčko aj o európskych hodnotách. Tu je napríklad najnovší návrh komisie Európskej únie, ktorý hovorí, že každý musí povinne znížiť svoju spotrebu plynu o 15 percent. Nevidím, že ako to vynútia, aj keď na to existuje nemecké know how – myslím z minulosti. A navyše, ak by ani to neprinieslo výsledok, a niekto nemá dostatok plynu, tak to zoberú od niekoho iného, kto ho má. Takže Európska komisia neurobí to, že vyzvú Nemcov, aby nevypli svoje posledné dve-tri, ešte funkčné jadrové elektrárne, lebo tie produkujú lacnú energiu, ale nechá, aby ich zavreli, a keď sa energia minie, tak potom nejakým spôsobom zoberú plyn od nás, ktorí ho máme, lebo sme si naplnili zásobníky. Po maďarsky sa to nazýva einstand, ako sme sa to mohli naučiť z románu Chlapci z Pavlovskej ulice. Môžeme sa na to pripraviť.

Summa summarum, vážené dámy a vážení páni!

Chcem povedať, že negatívne pocity spojené so svetom pramenia na Západe z toho, že rozhodujúce suroviny a energia nie sú už ďalej v rukách Západu. Čo má v rukách, to je vojenská sila a kapitál. Otázka je, na čo tieto stačia za terajších okolností.

Po uvedených nech mi je dovolené povedať niekoľko slov aj o nás, Maďaroch. Na aké otázky, v akom poradí a akými prostriedkami musí dnes odpovedať Maďarsko a maďarský národ? Otázky, ako pláty Dobošovej torty, sa navrstvujú jedna na druhú. Najdôležitejšia naspodku, ľahšie a najchutnejšie kúsky hore. Ja budem teraz postupovať v tomto poradí.

Prvá a najdôležitejšia výzva, milí priatelia, je aj naďalej populácia, demografia. Pravda je taká, že aj naďalej je oveľa viac pohrebov, než krstov. A či sa nám to páči alebo nie, národy sveta sa môžu rozdeliť do dvoch skupín. Sú tie, ktoré dokážu sami seba biologicky reprodukovať. My patríme do druhej skupiny, medzi tie, ktoré to nedokážu, a naša situácia sa zlepšila, ale obrat nenastal, pričom toto je alfou a omegou všetkého. Ak v tejto otázke nenastane obrat, skôr-neskôr získajú od nás Maďarsko, získajú od nás Karpatskú kotlinu tým, že tu bývajú.

Druhá výzva je migrácia. Môžeme ju nazvať aj výmenou populácie alebo zaplavením. V týchto dňoch vydali v Maďarsku skvelú knižku, francúzsku knihu napísanú v roku 1973, ktorá hovorí aj o tejto otázke, má názov „Tábor svätých“. Každému ju odporúčam, ak chceme pochopiť duševné procesy, ktoré sa tiahnu ako vysvetlenie v pozadí neschopnosti západných ľudí ubrániť sa. Migrácia rozdelila Európu na dve časti. Aj to by som mohol povedať, že sa Západ rozdelil na dve časti. Jedna časť je takým svetom, kde žijú spolu európske a mimoeurópske etniká. Tieto krajiny nie sú už naďalej národmi. Tieto krajiny nie sú ničím iným než konglomerátom etník. Mohol by som to povedať aj tak, že to už nie je Západ, ale post-Západ, a okolo roku 2050 aj nastane – v súlade so zákonmi matematiky – konečný demografický prechod: v tej časti kontinentu, vo veľkomestách vzrastie pomer ľudí s neeurópskym pôvodom nad 50 percent. A tu je druhá časť Európy, respektíve Západu, to jest stredná Európa, to sme my. Mohol by som to povedať aj tak, ak by to nebolo trošku pomotané, že sa Západ, takrečeno v duchovnom zmysle, presťahoval do strednej Európy. Západ je tu, a tam zostal iba post-Západ. A medzi dvomi časťami Európy sa odohráva bitka. My sme síce predložili ponuku tolerancie post-západniarom, aby sme sa nechali navzájom na pokoji, aby mohol každý sám rozhodnúť o tom, že s kým chce žiť, ale tú odmietli, a naďalej vedú boj proti strednej Európe s tým cieľom, aby nás urobili takými, akí sú oni. Teraz dajme do zátvorky morálne komentáre, ktoré sú k tomu pripojené, veď máme teraz také pekné doobedie. Síce sa teraz hovorí menej o migrácii, ale verte mi, nič sa nezmenilo. Brusel, doplnený o Sorosove jednotky, chce nám jednoducho nanútiť migrantov. Poslali nás aj pred súd pre maďarský systém obrany hraníc, a na súde nás aj odsúdili. Len o tom teraz z mnohých príčin hovoríme menej, ale zato sme odsúdení. Keby nebolo ukrajinskej utečeneckej krízy, tak by aj boli začali tento rozsudok vykonávať na nás, čo je vzrušujúca otázka, že ako sa to vlastne bude diať. Ale keďže teraz vypukla vojna, a prijímame tých, ktorí prichádzajú z Ukrajiny, túto otázku teraz odložili bokom; ale nevypustili ju z agendy, iba ju odložili bokom. Je dôležité, aby sme my ich pochopili. Je dôležité, aby sme pochopili, že títo statoční ľudia tam, na Západe, na post-Západe sa nemôžu zobudiť každé ráno tak, a nemôžu si otráviť svoje dni, dokonca celý svoj život s myšlienkou, že všetko je stratené. Teda my ich nechceme vo dne i v noci konfrontovať s týmto, my len prosíme, aby nám oni nechceli nanútiť ten osud, ktorý my nepokladáme za dobrý, ale za zlý osud pre národy. Prosíme iba toľko a nič viac.

Je tu ideologický trik, o ktorom sa v takomto multietnickom prostredí oplatí hovoriť, a oplatí sa dávať naň aj pozor. Internacionalistická ľavica má trik, ideologickú lesť: tvrdia, to je ich tvrdenie, že v Európe žijú ab ovo zmiešané rasy. To je historická a sémantická eskamotáž, lebo pomieša rozličné veci. Totiž je ten svet, kde sa európske národy pomiešajú s tými, ktorí prichádzajú z území mimo Európy. Nuž teda to je svet so zmiešanými rasami. A sme my, kde sa navzájom miešajú národy žijúce v rámci Európy: pohybujú sa, zamestnajú sa a presťahujú sa. Preto napríklad my, v Karpatskej kotline nie sme zmiešané rasy, ale sme jednoducho zmiešaninou európskych národov žijúcich vo vlastnom európskom domove. A keď je konštelácia hviezd šťastná a dobrý vietor vanie, tak sa tieto národy dokonca aj splynú v takej hungaro-panónskej omáčke, vytvoriac vlastnú, novú európsku kultúru. Za to sme vždy bojovali. Medzi sebou sme ochotní sa miešať, ale nechceme sa stať zmiešanou rasou, preto sme bojovali pri Belehrade, preto sme zastavili Turkov pri Viedni, a ak to myslím správne, preto Francúzi ešte za starých čias zastavili Arabov pri Poitiers. Dnes je situácia taká, že islamská civilizácia, ktorá sa priebežne posúva smerom k Európe, pochopila, že trasa vedúca cez Maďarsko, práve pre tradície Belehradu, nie je vhodná na to, aby cezeň posielala svojich ľudí hore do Európy. Preto zahrali opäť Poitiers, nevchádzajú z východu, ale z juhu. Odtiaľ obsadzujú, zaplavujú Západ, a to možno nie nám, ale našim deťom dáva do vena veľmi dôležitú úlohu. Budeme sa musieť brániť nielen od juhu, ale aj od západu, respektíve raz nadíde čas, kedy budeme musieť nejako prichýliť kresťanov, ktorí budú odtiaľ prichádzať k nám, a budeme ich musieť začleniť do nášho života. Takéto už tu bolo, a ktorých zase nechceme pustiť – Schengen sem, Schengen tam – tých budeme musieť na našich západných hraniciach zastaviť. Ale to nie je úlohou dneška, nie je to úlohou nášho života. Našou úlohou je iba to, aby sme pripravili naše deti na to, aby to dokázali urobiť. Ako to povedal v jednom rozhovore László Kövér: musíme dbať o to, aby dobré časy ani náhodou nevychovali slabých ľudí, lebo slabí ľudia potom nášmu národu privodia zlé časy.

Vážené dámy, vážení páni!

Demografia, migrácia, a ďalšou vrstvou je gender, čo my nazývame zákonom na ochranu detí. Nezabúdajte, aj o tom sa hovorí teraz menej, lebo titulné stránky denníkov zaberá niečo iné, ale aj v tejto veci nás poslali pred súd, čakáme na rozsudok. Za jediný výsledok, ktorý sme tu dosiahli, môžeme ďakovať sčasti, alebo snáď aj celkom, pani ministerke Judit Varga. Celý náš veľký spor, ktorý máme vo veci gender, sa nám podarilo oddeliť od sporu o peniaze z Európskej únie, a tieto dva spory teraz idú vlastnými cestami. Naša pozícia, všakže, je aj tu jednoduchá, žiadame o to, je to ďalšia ponuka tolerancie, my nechceme povedať, že ako majú žiť oni, žiadame len, aby oni akceptovali, že u nás je otec muž, matka je žena, a nech naše deti nechajú na pokoji, a nech dosiahnu, aby to akceptovalo aj vojsko Georgea Sorosa. Bolo by dôležité, aby na Západe pochopili, že toto v Maďarsku a v tejto časti sveta nie je ideologická otázka, ale celkom jednoducho najdôležitejšia otázka života. Nikdy nebude mať toto západné – ospravedlňujem sa všetkým – bláznovstvo, ktoré sa tam deje, väčšinu v týchto končinách sveta. Úplne jednoducho povedané toto maďarským ľuďom a ani synom niekoľkých ďalších národov nevojde pod vlasy. Sú tu tieto gender-oné: transnacionálny a transgender, ale najďalej, kam my vieme zájsť, to je to, že vieme vysloviť Transilvániu, ale po maďarsky sa aj to volá Erdély [Sedmohradsko]. Ďalej nevieme. Preto Vás prosím, aby sme si to nemýlili, aby sme sa nenechali pomýliť, je vojna, energetická kríza, hospodárska kríza a vojnová inflácia, a toto všetko ťahá paraván pred naše oči, ťahá paraván medzi nás a medzi otázku gender, respektíve otázku migrácie. Ale v skutočnosti sa budúcnosť zvráti na týchto otázkach. Toto je veľká historická bitka, v ktorej bojujeme: demografia, migrácia, gender. A presne to je v stávke aj v boji ľavica-pravica. Neuvediem priateľskú krajinu, len na ňu poukážem. Je taká krajina, kde zvíťazila ľavica, medzi jej prvými opatreniami bolo zbúranie plota, a jej druhé opatrenie bolo, že uznali všetky gender pravidlá, popri manželstve osôb rovnakého pohlavia aj právo na adopciu detí. Nech nás nemýlia aktuálne konflikty, naša budúcnosť sa zvráti na týchto otázkach.

Ako sa vieme brániť? Po prvé tak, že sa odhodláme. A potom budeme hľadať spojencov. Toto dodalo význam V4. Teda veľký význam Vyšehradskej štvorke v poslednom čase dodalo to, že sme dokázali v týchto otázkach vystupovať spoločne. Situácia je taká, že post-západniari nie náhodou robili všetko preto, aby rozbúrali Vyšehradskú štvorku. Navyše prišla vojna, ktorá otriasla poľsko-maďarskou spoluprácou, teda osou spolupráce v rámci V4. Strategický záujem Poliakov a Maďarov v súvislosti s vojnou zapadá do seba, aj oni chcú, aby Rusi neprišli bližšie, chcú, aby sa zachovala suverenita Ukrajiny, a aby na Ukrajine bola demokracia. Obaja chceme presne to isté, predsa táto vojna zaťaží náš vzťah s našimi priateľmi, lebo keď ide o rozum, tak záujmy, o ktorých som hovoril, zapadajú do seba. Problém je so srdcom. V maďarsko-poľských vzťahoch je srdcový problém. My to totiž vidíme tak, že táto vojna je vojnou dvoch slovanských národov, a my chceme zostať mimo nej, a Poliaci sú na tom tak, že oni sú v nej, je to ich vojna, oni v nej už takmer bojujú. A v tejto veci, keďže je to otázka srdca, sa nevieme dohodnúť, preto treba za pomoci rozumu zachrániť z poľsko-maďarského priateľstva a strategického spojenectva všetko, čo sa len dá, na povojnové časy. Sú tu ešte samozrejme aj naši slovenskí a českí priatelia, ale tam došlo k výmenám vlád, a tam teraz uprednostňujú post-západný svet, nepodujmú sa na konflikty s Bruselom, zbierajú dobré body. Podľa mojej mienky je to také, ako keď človek priviaže svoje kone do horiacej stajne. Veľa úspechov k tomu!

Štvrtá otázka, ktorá nasleduje po uvedených, je otázka vojny. Na každú vojnu sa možno pozerať z mnohorakých hľadísk, ale prvoradým hľadiskom každej vojny je fakt, že matky oplakávajú svoje deti a deti prichádzajú o svojich rodičov. Tento prístup musí byť nadradený všetkému ostatnému, a to aj v politike. Pre maďarskú vládu to znamená, že našou hlavnou povinnosťou je, aby sa maďarský rodič a maďarské dieťa nedostalo do takejto situácie. Tu by som chcel spomenúť, že sú krajiny, ktoré nás kritizujú, lebo nie sme dostatočne zaangažovaní na strane Ukrajincov podľa nich, ale oni sú ďaleko, a oni poskytujú nanajvýš finančnú podporu alebo pomáhajú zbraňami, ale my Maďari sme okrem Ukrajincov jediní, ktorí dnes v tej vojne zomierajú. Podľa našej evidencie doteraz zomrelo v tej vojne 86 Maďarov. A to je úplne iné hľadisko. Len my, Maďari sme dali krv v tej vojne, ani jeden z tých, ktorí nás kritizujú. Preto Maďarsko ako susedná krajina má právo povedať, že mier je jediné riešenie v záchrane ľudských životov, a je zároveň aj jediným liekom na vojnovú ekonomickú krízu.

Ako budeme rozmýšľať v budúcnosti o tejto vojne? Budeme trvať na tom našom názore, že to nie je naša vojna. Maďarsko je členom NATO, a naším východiskom je, že NATO je oveľa silnejšie, než Rusko, preto Rusko nikdy nenapadne NATO. Tá veta, že sa pri Ukrajine nezastavia, je slabá, ale pochopiteľná veta ukrajinskej propagandy, ktorú ja chápem, lebo ich cieľom je, aby nás zapojili, aby zapojili čím viac krajín na svojej strane do tejto vojny, ale tejto vete chýba akýkoľvek reálny základ. Súčasne s tým, keďže sme členmi NATO, a chceme zostať mimo tejto vojny, naša situácia sa stala trošku háklivou, lebo sa NATO a Európska únia rozhodli, že síce sa nestanú bojujúcou stranou, ale zbrane dodávajú, a vyrubia vážne hospodárske sankcie, a či sa to páči alebo nie, to znamená, že tu de facto – de iure nie, de facto – sa stali účastníkmi tohto konfliktu. Nuž, teraz sú, teraz sme v tej nebezpečnej situácii, že ako de facto zúčastnená strana tak musia nejako pomôcť Ukrajincom, aby to moskovská moc nevnímala tak, aby sa v očiach Moskvy to nestalo situáciou, keď sa my, NATO a Európska únia staneme formálnymi bojujúcimi stranami. Tu balansuje každý deň berúc na seba obrovské riziká Európska únia a NATO.

Keďže všeličo sa dá čítať o vojne, ak ešte máte dosť pozornosti, tak by som povedal niekoľko slov o tom, že ako nakoniec vznikla táto vojna, čo je jej príčinou? Samozrejme, to vie každý, že Rusko napadlo Ukrajinu. To sa stalo. Teraz sa pozrime, čo bolo príčinou toho? Spomenúc ten problém, že ak človek niečo porozumie, odtiaľ je už iba na jeden krok, aby to aj akceptoval. Ale je veľmi dôležité, aby sme morálne urobili rozdiel medzi porozumením veci a akceptovaním veci. Konkrétne to znamená, že je dôležité, aby sme rozumeli, že čo Rusi urobili a prečo, ale z toho nevyplýva, že ak sme to porozumeli, tak aj akceptujeme, čo spravili. Rusi sformulovali veľmi jasný bezpečnostný nárok, a čo je v diplomacii zriedkavé, aj to napísali, a poslali Američanom a poslali aj do NATO. A tam napísali, že požadujú, aby sa Ukrajina nikdy nestala členom NATO, aby to Ukrajina vyhlásila, a aby o tom Rusko ubezpečilo aj samotné NATO, a že sa zaviažeme, že nikdy neumiestnime na území Ukrajiny také zbrane, ktorými sa môže zasiahnuť územie Ruska. Západniari túto ponuku odmietli, neboli ochotní ani rokovať o nej. Povedali, že NATO je „open door policy“, čiže jeho dvere sú otvorené, ktokoľvek sa môže prihlásiť, a my sa potom rozhodneme, či ho chceme prijať alebo nie. A toto odmietnutie vyvolalo ten následok, že dnes chcú Rusi presadiť zbraňou tie svoje bezpečnostné nároky, ktoré predtým chceli dosiahnuť cestou rokovaní. Musím povedať, že ak by sme boli mali trošku väčšie šťastie, a prezident Spojených štátov amerických by sa v tej rozhodujúcej hodine volal Donald Trump, a predtým by sa nám bolo podarilo presvedčiť Angelu Merkelovú, aby neodišla, a Donald Trump by bol americkým prezidentom a Angela Merkelová by bola nemeckou kancelárkou, tak by táto vojna nikdy nebola vypukla. Ale nemali sme šťastie, preto sme teraz v tejto vojne.

V tejto vojne je západná stratégia postavená na štyroch pilieroch. Je to stratégia na papieri rozumná, snáď ešte aj čísla sú na jej pozadí. Prvým je, že Ukrajina nie sama, ale s anglosaským výcvikovým personálom a zbraňami NATO môže vyhrať vojnu proti Rusku. Toto bolo prvé tvrdenie. Naše druhé strategické tvrdenie bolo, že sankcie oslabia Rusko a destabilizujú moskovské vedenie. Tretím strategickým prvkom bolo, že ekonomické následky sankcií, ktoré zasiahnu aj nás, budeme schopní riešiť, čiže ich to bude bolieť viac a nás menej. A štvrtá strategická zásada bola, že sa svet postaví na našu stranu, veď my máme pravdu. V dôsledku tejto skvelej stratégie je situácia taká, že dnes sedíme v aute, ktorého všetky štyri kolesá dostali defekt. Je úplne zjavné, že vojna sa takto nemôže vyhrať. Ukrajinci nikdy nevyhrajú vojnu proti Rusku americkými výcvikovými dôstojníkmi a zbraňami. Jednoducho preto, lebo ruská armáda má asymetrickú nadváhu. Druhý fakt, s ktorým sa musíme konfrontovať, je, že sankcie Moskvu nevychýlia. Tretí, že Európa má problém, hospodársky problém, ale aj ekonomický, a vlády padajú ako domino. Len od začiatku vojny padla britská, talianska, bulharská a estónska. A kde je ešte jeseň? Veľký nárast cien nastal v júni, keď ceny energie vzrástli na dvojnásobok. Ich vplyvy, ktoré vyvolajú nespokojnosť, sa do života ľudí dostavia až teraz, a už sme stratili štyri vlády. A nakoniec svet nieže nie je s nami, demonštratívne nie je s nami. Teda tá schopnosť Američanov, že si vyberú ríšu zla, ako to oni hovoria, a vyzvú svet, aby sa postavil na dobrú stranu dejín – nám trošku vadí, že to isté vždy hovorili aj komunisti –, aby sa každý postavil na dobrú stranu sveta a dejín, a vtedy svet to poslušne urobí, nuž táto schopnosť, ktorá inak kedysi existovala na strane Američanov, zanikla. Veľká časť sveta sa tam demonštratívne nepostaví: Číňania, Indovia, Brazílčania, Južná Afrika, arabský svet, Afrika. Jeho veľká časť jednoducho nie je ochotná zúčastniť sa tejto vojny, a ani nie preto, lebo podľa nej pravda nie je tam, kde stoja západniari, ale preto, lebo pre ňu svet nepozostáva iba z tejto vojny, ale má svoje vlastné problémy, ktorými ona zápasí, a ktoré chce vyriešiť. Ľahko sa môže stať, že táto vojna bude tá, ktorá demonštratívne ukončí tú západnú prevahu, ktorá dokázala rôznymi prostriedkami vytvoriť v niektorých vytipovaných otázkach svetovú jednotu oproti niekomu. Táto éra sa končí, v politickej hantírke sa tomu hovorí, že teraz na naše dvere klope multipolárne zriadenie sveta.

A keď hovoríme o vojne, tak je iba jedna dôležitá otázka, aby som sa adekvátne vyjadril: što delať? Je tu ten problém, že sa armáda Maďarska v porovnaní s ostatnými nezdá byť rozmernou. Je tu ten problém, že maďarské HDP, dajme tomu v porovnaní s domácim produktom veľkých európskych krajín a USA, môžeme tiež nazvať skromným. Teda možno, že my máme prehľad o situácii, máme aj skvelé úvahy o vojne, sme jasnozriví, máme strategický návrh, ale viete, v otázke vojny to znamená pramálo, lebo vojna je predohra. Toho slovo rozhoduje, kto je silnejší. Maďarsku sa neoplatí žiť v ilúzii, že my potom dokážeme skvelými radami ovplyvniť vojnové udalosti a stratégiu Západu. Napriek tomu v každej diskusii považujem za otázku cti a aj za morálnu otázku: treba skúsiť povedať naše stanovisko a pokúsime sa západniarov nahovoriť na to, aby namiesto prázdnych hlásení o víťazstve vypracovali novú stratégiu. Ak všetky štyri kolesá auta dostali defekt, tak treba kolesá vymeniť, všetky štyri. Je potrebná nová stratégia, v centre, v hľadáčiku ktorej by nemalo byť víťazstvo vo vojne, ale mierové rokovanie a sformulovanie dobrej mierovej ponuky. Musím povedať, že úlohou Európskej únie nie je teraz, aby som sa vyjadril obrazne, aby sa postavila na stranu Rusov alebo Ukrajincov, ale aby sa postavila medzi Rusko a Ukrajinu. To by malo byť podstatou novej stratégie.

Čo sa bude diať? Rusi hovoria starým jazykom. Takže keď ich počúvame, tak to znie, ako keby sme počuli hlasy minulosti: systém gest, kategórie, slová. Ak počúvam pána Lavrova, je to také, čo sme mohli počuť pred tridsiatimi a štyridsiatimi rokmi, ale to neznamená, že nemá zmysel, čo hovoria. Má to zmysel a oplatí sa brať to vážne. Teraz napríklad pred dvoma dňami povedal oficiálny predstaviteľ Ruska, že dovtedy budú napredovať na Ukrajine, kým sa front nedostane až do takej diaľky, odkiaľ už zbraňami v ukrajinských rukách nemožno vystreliť na územie Ruska, čiže čím modernejšie zbrane dodá NATO Ukrajincom, Rusi budú frontovú líniu posúvať tým ďalej, lebo oni sú vojenský národ, ktorý uvažuje len o bezpečí, a zaujíma ho len to, aby z územia Ukrajiny nemohol byť vojensky napadnutý. Takže to, čo v tejto chvíli robíme, to napomôže predĺženie vojny, či chceme alebo nie. A to znamená, a bude dobré, ak si privykneme na myšlienku, že nebudú rusko-ukrajinské mierové rokovania. Kto čaká na to, čaká márne. Keďže Rusko chce bezpečnostné záruky, preto vojnu dokážu ukončiť iba rusko-americké rokovania. Kým nebudú rusko-americké rokovania, dovtedy nebude ani mier. Mohli by sme nadhodiť, že ale tu sme my, Európania, ale, žiaľ, priatelia, musím povedať, že my, Európania sme už premrhali svoju šancu na ovplyvnenie vecí. Premrhali sme ju po r. 2014, keď sme z prvého konfliktu, z prvej minskej dohody, ktorá sa dosiahla vo vojne na Kryme, vynechali Američanov, a namiesto toho sme s nemecko-francúzskou zárukou dosiahli minskú dohodu, ktorá by sa bola mala implementovať. Ale žiaľ my, Európania, resp. tí, ktorí nás zastupovali, Nemci a Francúzi to nedokázali vynútiť, preto Rusi teraz už nechcú rokovať s nami, ale s tým, kto voči Ukrajine dokáže vynútiť to, na čom sa dohodnú. Takže situácia je taká, že po druhej svetovej vojne sa Európa opäť ocitne tam, že v najdôležitejšej bezpečnostnej otázke, pri rozhodovaní o nej, nie ona bude mať slovo, ale opäť Američania a Rusi.

Tu by som si otvoril poznámku, lebo teraz sa dá, z tohto hľadiska sa dá dobre vnímať, že akú hrozbu znamená ten návrh Európskej únie, aby sme pretvorili zahraničnopolitický rozhodovací systém členských štátov, a aby sme terajší systém, v ktorom sa každé zahraničnopolitické rozhodnutie môže prijať len jednohlasne, zmenili tak, aby sa spoločná európska zahraničná politika dala robiť aj jednoducho väčšinou. Podľa maďarských historických skúseností, ak krajine nanútia zahraničnú politiku, ktorú ona nechce, aj keď sa to má v únii schváliť dvojtretinovým pomerom, to treba jednoducho nazvať imperializmom. A ten argument, že inak sa Európa nemôže stať veľkým hráčom svetovej politiky, je opäť eskamotáž. Európa sa preto nemôže stať veľkým hráčom svetovej politiky, lebo nedokáže udržať poriadok ani okolo vlastného domu, vo svojich vlastných zadných dvoroch. Tu je najlepší príklad rusko-ukrajinská vojna. To by bolo treba vyriešiť, ale viem uviesť aj ďalšie príklady. Minsk by bolo bývalo treba vynútiť. Chorváti sú prekľučkovaní v Bosne. Je to komplikovaná otázka, len chcem, aby ste vedeli, že Chorvátov žijúcich v Bosne, ktorí by si podľa práva mohli zvoliť svojich vedúcich, nuž ich Bosniaci prekľučkujú, a v skutočnosti volia Chorvátov – využijúc diery vo volebnom zákone – Bosniaci. Chorváti to pripomínajú na každom zasadnutí rady, my, Maďari ich podporíme všetkými svojimi zbraňami, ale únia nedokáže tento problém vyriešiť. Alebo tu je problém obrany vlastných hraníc. Nemali by sme byť veľkým hráčom svetovej politiky. Úrovni ambícií by vyhovovalo aj to, ak by únia dokázala ubrániť svoje vlastné hranice, ale nedokáže, dokonca chudáka Salviniho, ktorý sa o to pokúsil, postavia pred súd, a chcú ho poslať do väzenia. Alebo tu je rozšírenie Balkánu: Grécko je členom únie, Maďarsko je členom únie, a medzi nimi je veľká čierna diera, Balkán. Koho by únia mala tak z geopolitických, ako aj ekonomických dôvodov priviesť do vlastného sveta, to nedokáže. Teda Európa by sa nemala usilovať stať sa veľkým hráčom svetovej politiky, ale mala by si vytýčiť a uskutočniť ten skromný cieľ, že dokáže vyriešiť zahraničnopolitické otázky, ktoré sa objavia u nej doma.

Demografia, migrácia, gender, vojna. Piaty veľký balík výziev, ktorému čelíme, je otázka energií a ekonomiky. Je to komplikovaná otázka. Vtedy je najlepšie začať to odznova, ako po pokazených tanečných krokoch, teda sa človek vráti na začiatok a začne to odznova, teda začne znovu porozumieť situácii, a položí najjednoduchšie otázky. Najjednoduchšia otázka znie: komu prospieva táto vojna? Odpoveď znie, že prospieva tomu, kto má vlastné energetické zdroje. Prospieva Rusom, tam sme počítali s tým – nesprávne –, že sme si mysleli, že ak od Rusov nekúpime ich energetické zdroje, tak oni budú mať menšie príjmy, čo je omyl, lebo príjmy neurčuje len predané množstvo, ale jeho cena. A dnes je situácia taká, že Rusi predajú menej energie, ale majú oveľa väčší príjem. Rusom to teda prospieva. Dovoz Európskej únie z Ruska síce poklesol o 23 percent, ale príjmy Gazpromu vzrástli na dvojnásobok za ten istý čas. Prospelo to Číňanom. Číňania boli v minulosti vydaní napospas Arabom, čo sa týka energetických zdrojov, všetok energetických zdrojov nakupovali z tej zóny sveta. Ale teraz, že my od Rusov nekupujeme, ruské energetické zdroje sme presmerovali do Číny, čiže Čína sa zbavila svojej energetickej závislosti. A, samozrejme, prospieva to veľkým americkým firmám. Pozbieral som si to; profit Exxonnu vzrástol v r. 2022 na dvojnásobok, Chevronu na štvornásobok a spoločnosti ConocoPhillips na šesťnásobok. Vieme, komu to prospeje z ekonomického hľadiska. A komu to neprospeje? Neprospeje to Európskej únii, lebo jej energetický deficit, vývoz a dovoz, resp. rozdiel týchto hodnôt, vzrástol na trojnásobok, a teraz je v mínuse 189 miliárd.

Ako sa to dotýka nás? Najdôležitejšia otázka, alebo okruh otázok je to, čo nazývame znížením režijných nákladov. Aká je budúcnosť zníženia režijných nákladov v Maďarsku? Včera som si vypočul šéfa Demokratického zväzu Maďarov v Rumunsku, a pochopil som, že ako sa to robí tu, v Rumunsku, teda že ako sa snažia pomáhať ľuďom, aby dokázali zostať na nohách aj pri takýchto cenách energií. Všakže my, v Maďarsku to robíme inak. V Maďarsku sme ešte začiatkom 2010-tych rokov zaviedli systém, ktorý je podľa mojej mienky obrovský politický skutok, a veľmi vážny výsledok v oblasti sociálnej politiky. Totiž už aj v roku 2010 bolo vidno, že oproti tomu, akými príjmami rodiny disponujú, cena energie je veľmi vysoká, ak sa vypočíta na trhovom základe, preto veľkú časť ich zarobených príjmov zoberú náklady na živobytie, čiže režijné náklady. Preto sme zaviedli systém, a nezávisle na tom, že čo práve na trhu stála energia, pri jednej nastavenej cene sme garantovali každému plyn, elektrinu a aj diaľkové vykurovanie. A keď bola trhová cena vyššia, než nastavená cena, tak rozdiel hradila z rozpočtu vláda. Takýto bol maďarský systém. A ten aj dobre fungoval desať rokov. Problém je teraz v tom, že vojna tento systém vychýlila, totiž energie majú vojnové ceny. Úlohou je nejako ubrániť zníženie režijných nákladov. Teraz to vidím tak, že sa to aj podarí, v tej forme, že po priemernú spotrebu aj naďalej zostane u každého stará cena. V Rumunsku to tak nie je. V Maďarsku bude mať po priemernú spotrebu každý energiu za ceny znížené v minulosti, ak niekoho spotreba prevyšuje priemer, tak tam už bude musieť zaplatiť trhovú cenu, ktorej výšku sme v nedávnych dňoch aj uverejnili. Ak sa nám to podarí udržať, a tak ubrániť, tak to tiež budeme môcť považovať za obrovský politický skutok a sociálnopolitický výsledok. Aby ste si vedeli predstaviť objemy, že čo sa zmenilo? Ak sa pozerám na rok 2021, tak musím povedať, že suma, ktorú zaplatil maďarský štát preto, lebo miera zníženia režijných nákladov bola nižšia, než trhová cena, to bolo 296 miliárd forintov celkovo. V roku 2022, ak zostanú terajšie ceny do konca roka, tak už nebudeme musieť zaplatiť 296 miliárd forintov, ale 2051 miliárd, čiže sedemnásobnú sumu, čo celkom zjavne maďarská ekonomika jednoducho takto nevydrží. Toto bolo treba vyriešiť. Preto sme sa rozhodli, že priemernú spotrebu ubránime, nad tou však je trhová cena, preto došlo k tomu, že sme všetky investície, ktoré nemajú energetický charakter, preskupili. Ktoré sa ešte nezačali, tie ani nezačneme; už začaté štátne investície dokončíme, lebo nič nemôže zostať torzom. Aj tu, za hranicami dokončíme všetko. Čoho údržba si vyžaduje peniaze, to budeme garantovať aj doma, aj tu, ale nové investície nemôžeme začať, lebo neviem zaručiť ani tu, Vám, ani doma, že čo odštartujeme teraz, či vôbec vieme dokončiť. A to by bolo nezodpovedné, preto treba čakať.

A je nakoniec ešte jedna úloha: treba prestať s používaním plynu, elektrina znamená oveľa menšiu záťaž pre Maďarsko, lebo máme jadrovú elektráreň a máme aj solárnu energiu. Ak vieme spotrebu presmerovať z plynu na niečo iné, povedzme na elektrinu alebo na biomasu – takto sa moderne nazýva drevo – tak tá záťaž, ktorá nás tlačí, sa zmenší. To je pri terajších plánoch rozpočtu plánovateľná, uskutočniteľná úloha.

Ďalší problém, ktorý tu v oblasti ekonomiky máme pred sebou, je recesia. Takto sa povie elegantne, keď chceme naznačiť, že výkon ekonomiky bude v nasledujúcom roku menší, než bol v predchádzajúcom roku. Celú Európu trápi recesia. V Maďarsku je to navyše doplnené aj o to, že keďže my máme forint, keď sa zmení kurz dolára voči euru, to automaticky okamžite povedie k oslabeniu forintu. A keď sme práve v období, kedy dolár priebežne silnie voči euru, alebo sa aspoň drží na tej vysokej úrovni, ktorú dosiahol, tak to automaticky prinesie so sebou oslabenie forintu. Plus je tu ešte otázka, či v nasledujúcom roku bude výkon ekonomiky slabší, než v tomto roku? A podľa predpovede uvedenej v schválenom rozpočte to tak nebude, ale budeme rásť. Problém je v tom, že medzitým je isté, že všade v Európe, alebo aspoň vo veľkej časti európskych krajín bude úpadok, a to potom zapríčiní politickú destabilizáciu. Starí Gréci hovorili, že svet má dva stavy: niekedy je svet usporiadaný, to sa nazýva kozmos, a niekedy je neusporiadaný, to sa nazýva chaos. A dnes európska ekonomika smeruje k tomu. Dilema, s ktorou sa my Maďari musíme popasovať, a ku ktorej musíme nájsť riešenie, znie: je tu globálna recesia, či z nej existuje lokálna výnimka? A na nasledujúce dva roky sme si vytýčili za cieľ, aby bolo Maďarsko počas globálnej recesie lokálnou výnimkou. Ambiciózny cieľ!

To zároveň znamená, že darmo by sme chceli po vyhratých voľbách vidieť štyri roky, ktoré máme pred sebou, v jednom celku, to nie je možné, lebo tie štyri pozostávajú z dvakrát dvoch rokov. Sú prvé dva roky: roky 2022 až 2024. V r. 2024 budú v Amerike prezidentské voľby, a vtedy podľa mňa nadíde prvý raz vážne možnosť mieru, a potom idú dva roky od 2024 do 2026. Je potrebný odlišný plán na prvé dva roky a odlišný plán na druhé dva roky. Môže sa podariť spraviť z Maďarska lokálnu výnimku? Môže sa podariť, kľúčom k tomu je výraz zostaneme mimo. Teda Maďarsku sa vtedy podarí v ekonomickom zmysle zachovať svoje úspechy, ako zostaneme mimo vojny, ak zostaneme mimo migrácie, zostaneme mimo gender bláznovstva, zostaneme mimo globálnej dane – pre nedostatok času o tej teraz nebudem hovoriť, ale aj tú nám chcú nanútiť – a musíme zostať aj mimo všeobecnej európskej recesie.

Je dobrou správou, že v roku 2010 sa to podarilo. Je dobrou správou, že sa to podarilo aj v roku 2020, počas epidémie COVID-u. Z každej krízy sme vyšli silnejší, než sme do nej vošli. Aj v roku 2020 sme predbiehali v zákrute, hospodárky výkon Grécka a Portugalska na hlavu sme predbehli počas krízy. Problémom je, že kým predbiehame v zákrute, dostali sme fajnový mrznúci dážď a teraz sa musíme snažiť nejako udržať svoj voz na ceste.

Pokladám za dôležité, aby sme v záujme úspechu, prispôsobiac sa novej situácii, dokázali uzatvoriť nové dohody so všetkými dôležitými aktérmi, obzvlášť nie iba v politickom, ale aj ekonomickom zmysle slova. Treba uzatvoriť novú dohodu s Európskou úniou. Tieto finančné rokovania prebiehajú, dohodneme sa. Teraz pekne, držiac sa za ruky, pôjdeme spolu až po múr, zastavíme sa, obrátime sa jeden k druhému, objímeme sa, dohodneme sa. Treba uzatvoriť novú dohodu s Rusmi. Maďarsko musí uzavrieť novú dohodu s Rusmi, musí uzavrieť novú dohodu Maďarsko s Číňanmi, a potom musí uzavrieť novú dohodu aj so Spojenými štátmi, s republikánmi to môže byť ľahšie, než s terajšími demokratmi. Ak sa nám toto podarí vyriešiť, vieme sa s každým dohodnúť tak, ako si to vyžadujú naše národné záujmy, tak sa budeme môcť v roku 2024 vyštverať späť na starú cestu rastu a rozvoja.

Nakoniec musím povedať, že kým tu žonglujeme s rokmi, nezabudnime, že v skutočnosti trénujeme na rok 2030. Teraz som síce hovoril o mnohých veciach, a teraz maďarské vládnutie pripomína najmä čínskych artistov, ktorí naraz točia dvadsať tanierov a žiaden z nich nesmie spadnúť. To je zhruba úloha, ktorú musíme vyriešiť, ale medzitým nesmieme zabudnúť, že popri točení tanierov najdôležitejším horizontom, časovým limitom v našom zmýšľaní je okolie roku 2030. Podľa našich analýz sa dovtedy nahromadia a zviacnásobia problémy západného sveta, znamenajúc napínavú silu. Bude veľmi vážna kríza v Spojených štátoch. Ak som už pred chvíľou odporučil toho francúzskeho autora, tak všetkým odporúčam knihu amerického analytika Friedmana, vyšla aj v maďarčine, názov má „Búrka pred tichom“, a on načasuje viac-menej výzvy, s ktorými sa bude musieť USA popasovať, a ktoré svoj vrchol dosiahnu okolo roku 2030. Ale nejako v tomto časovom pásme sa objavia aj všetky problémy eurozóny, podstatou čoho je, že sa rozvojové trendy Juhu a Severu navzájom líšia, Juh je zadlžený, musí to zafinancovať Sever, ale spôsobí to také napätie, ktoré časom, ak sa len južania nejakým spôsobom nezreformujú, nebude udržateľné. Avšak nejavia veľkú ochotu náhle zmeniť svoju kultúru, preto sú štátne dlhy južných krajín vo výške 120-150-180 percent. A vtedy, okolo roku 2030, budú v rámci únie nové politické pomery, lebo Stredoeurópania, ku ktorým sa správajú, ako sa správajú – a to nemusím dlho opisovať – teda my, Stredoeurópania sa niekedy okolo tohto roku staneme netto prispievateľmi do rozpočtu spoločenstva. Teda nadíde chvíľa, keď pre rýchlejší, oproti nim rýchlejší rozvoj Maďarsko celkovo nebude dostávať peniaze z únie, ale bude jej prispievať. Jeho príspevok bude vyšší, než čo bude dostávať. Česi sú už veľmi blízko k tomu. Ak sa budú Poliaci rozvíjať, ako to vidíme teraz, čoskoro tam budú aj oni okolo roku 2030, a vtedy niekedy tam budeme niekde aj my. To znamená, že sú nové pomery síl: kto platí, ten si vyberá hudbu. To pozmení aj náš vzťah, vytvorí novú situáciu aj pre nás v rámci Európskej únie. Čiže, milí priatelia, v tom čase, okolo roku 2030 musíme byť v špičkovej forme. Vtedy bude potrebná sila. Diplomatická, ekonomická, vojenská aj duchovná sila.

A nakoniec, prijmúc Zsoltovu radu, teraz už vymenujem len tie faktory, ktoré pomôžu Maďarsku v tom, aby sme sa stali lokálnou výnimkou v čase globálnej recesie.

Prvým je, že my máme obranu hraníc.

Druhým je, že základom našej spoločnosti je rodina, čo je okolnosťou zaručujúcou významnú energiu a motiváciu.

Práve teraz robíme veľké rozvojové projekty vo vojenskom priemysle a rozvoj armády.

Diverzifikujeme svoje energetické zdroje. Zátvorka: čo chce únia, to nie je diverzifikácia. Diverzifikácia znamená, že nie si vydaný napospas, lebo môžeš energiu nakupovať z rôznych miest. Čo robia oni, to je sankcia, ktorej cieľom je to, aby si odniekadiaľ nesmel nakupovať. To je úplne iná téma. My nechceme, aby sme z Ruska nemohli nakupovať, my chceme zabrániť tomu, aby sme mohli nakupovať len odtiaľ.

Naša piata šanca je využitie technologickej premeny. Ak sme dostatočne rýchli, vždy môžeme ťažiť z technologických premien. Tu je napríklad príklad elektromobilov. V Maďarsku robíme obrovské investície v oblasti batérií, a čochvíľa budeme tretím najväčším výrobcov batérií na svete, nie v percentách, ale v absolútnej hodnote, a piatym najväčším vývozcom na svete. Sú teda tieto medzery, kam dokážeme vojsť.

Príchod zahraničného kapitálu: to je naša šiesta šanca. Kapitál prichádza z Východu aj zo Západu. V roku 2019 alebo snáď v roku 2020 Južná Kórea sem doniesla najviac investícií, v nasledujúcom roku Čína, a v tomto roku opäť Kórea, kým pokračujú aj investície Nemcov. Včera oznámili výstavbu nového závodu Mercedes, je to investícia v hodnote jednej miliardy eur. Sme tranzitnou krajinou a chceme aj zostať tranzitnou ekonomikou, kde musím dodať poznámku, že ak sa svet usporadúva do blokov a rozreže sa opäť na Východ a na Západ, tak my nebudeme miestom stretnutí, tranzitnou krajinou, nebudeme miestom stretnutí, prechodom, styčným bodom, ktorý stmelí výhody tak Východu ako aj Západu, ale ak sa tvoria bloky, tak my budeme niečoho okrajom, perifériou. A potom nebudeme mať kvitnúce Maďarsko, ale z Maďarska bude zaprášená predsunutá garnizóna, aké opisoval Jenő Rejtő. Preto my musíme oponovať akémukoľvek vytváraniu blokov. Tranzitná krajina a tranzitná ekonomika len takto prináša osoh.

Naša ďalšia, ôsma možnosť je politická stabilita, veď máme dve tretiny, dvojtretinová vláda sa nemôže prevaliť, nemáme koaličné spory, keďže nemáme koalíciu. Dokonca v uplynulom období, aj keď ste to Vy možno menej postrehli, velili sme aj pri výmene generácií na národnej strane. Teraz dajme do zátvorky okolnosť, že ľudia v mojom veku začínajú na Západe svoju politickú kariéru v týchto rokoch. To je v Maďarsku ináč, ja už práve idem smerom von. A treba sa postarať o to, aby aj po nás idúca generácia mala národne, citovo rovnako zaangažované vedenie, aké sme dali Maďarsku my, preto sme pekne potichu uskutočnili aj generačnú výmenu, ktorej symbolom je, že oproti alebo popri premiérovi takmer šesťdesiatnikovi, aký som ja, prezidentkou republiky je 44-ročná matka rodiny s tromi deťmi. A keď sa pozriete na vládu, vidíte v nej ministrov štyridsiatnikov, prípadne mladých štyridsiatnikov, ktorí dokážu zabezpečiť vedenie pre Maďarsko dvadsať-tridsať rokov. Generačná výmena, samozrejme, nikdy nie je ľahká, lebo nie je jedno, či noví budú zle znášať postroj, alebo či svorne potiahnu voz. Ktorí postroj znášajú zle, môžu vystupovať v stane cirkusantov, a tých, ktorý potiahnu voz, treba zapojiť do politického rozhodovania.

Deviaty bod, ktorý dáva šancu úspešnej stratégii lokálnej výnimky: duchovné základy. Lebo Maďarsko ešte má svoju národnú myšlienku, má svoj národný pocitový svet, má svoju kultúru, jazyk spôsobilý na popísanie kompletného maďarského sveta.

A nakoniec desiata vec, ktorá dáva úspechu šance, ja to nazývam ambíciou. Maďarsko má svoje ambície. Maďarsko má komunitné, dokonca národné ambície. Má národné, dokonca aj európske ambície. Preto my teraz, v nastávajúcom ťažkom období, musíme zostať spolu, aby sme dokázali zachovať svoje národné ambície. Musí zostať spolu materská krajina a musí zostať spolu Sedmohradsko a ostatné Maďarmi obývané územia v Karpatskej kotline. A táto ambícia, milý priatelia, ona nás hreje, ona nás poháňa, ona je našou pohonnou hmotou. Tá myšlienka, že my sme vždy dali svetu viac, než čo sme dostali, že vždy nám zobrali viac, než koľko nám dali, že my máme nevybavené účty, že my sme lepší, usilovnejší a talentovanejší, než kam sme sa nateraz dostali a ako žijeme, a fakt, že svet je nám dlžný, a my sa tohto dlhu aj domôžeme. Toto je naša najsilnejšia ambícia.

Ďakujem, že ste si ma vypočuli. Do toho, Maďarsko, do toho, Maďari!